Zádielska planina má zaujímavú geologickú stavbu, predovšetkým v stráňach. Približne od polovice hrúbky telesa planiny dominuje elegantný, svetlosivý, strednotriasový wettersteinský vápenec. Vynikajúco krasovatie, je chemicky veľmi čistý a býva prestúpený hustou sieťou puklín a mikropuklín, cez ktoré sa do horniny dostáva voda, sedimenty aj korene vegetácie.
Turiansky hradný vrch s ruinou Turnianskeho hradu. Budovateľom nestačil lokálny zdroj wettersteinského vápenca; nosili aj „drevo do lesa“ – do stavby zakomponovali napr. gutensteinské vápence, ktoré sa na hradnom vrchu nevyskytujú, dokonca i porézny, kompaktný travertín, ktorý mohol pochádzať z niektorých miestnych nálezísk – Hrhova, Hrušova alebo zo Silickej Jablonice. Rovnako tu možno nájsť lavice jemnozrnných pieskovcov. Všetky spomenuté horniny museli budovatelia nalámať v miestach výskytu mimo hradného vrchu a pracne ich doviezť na stavbu.
Prehistorický val laténskeho veku. Vlastne už len jeho zvyšky. Na pomery Slovenského krasu ide o monumentálnu stavbu dlhú približne 800 m. Val preklenul planinu z východu na západ v celej jej šírke.
Nádherný výhľad do Baksovej doliny (niekdajšie tzv. Vinkelyho údolie). Priamo pod nami leží jaskyňa Sklenená puklina. Úplne vpravo vidno časť svahov niekdajšej Borčianskej planiny – dnes sa už radí pod planinu Horný vrch, a netvorí samostatný geomorfologický podcelok. Tá časť Zádielskej doliny, ktorá má veľmi dobre vyvinutý skalný reliéf, nevyrovnaný spád, úzke dno a veľký výškový rozdiel medzi koncovými časťami, sa nazýva tiesňava. Dolina však pokračuje ďalej k nekrasovému severu, pod svah Volovských vrchov. Lokálna i vyše storočná horolezecká tradícia v tiesňave vygenerovala osobité názvoslovie markantných skalných foriem (Cukrová homoľa, Kolová veža, Sokolie veže, Prídavková veža, Mesačná stena, Oltár, Bariéry a mnohé iné).
