Národný park Slovenský kras sa rozprestiera v juhozápadnej časti Košického kraja v okresoch Rožňava a Košice-okolie. Má rozlohu 346,11 km² a jeho ochranné pásmo 117,42 km². Slovenský kras je známy sústavou planín s vrcholovými plošinami oddelených hlbokými údoliami, bohatstvom podzemných i povrchových krasových javov a pestrou faunou. Nachádza sa tu vyše 1300 jaskýň.
Na zasadnutí Výboru svetového dedičstva 4. – 9. 12. 1995 v Berlíne boli jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu v Maďarsku zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Národný park Slovenský kras bol vyhlásený v roku 2002, predtým bol od roku 1973 chránenou krajinnou oblasťou. Je to prvá slovenská biosférická rezervácia od 1. marca 1977, kedy bola zahrnutá do programu UNESCO – Človek a biosféra.
V správe národného parku sa nachádza 10 národných prírodných rezervácií, 6 prírodných rezervácií a 17 národných prírodných pamiatok (najmä jaskyne).
Dĺžka územia v smere v smere západ-východ je 72 km, v smere sever-juh prilbližne 32 km. Najvyšším vrchmi sú Jelení vrch (947m) a Matesova skala (925m) a najnižšie miesto pri Hrhove má nadmorskú výšku 175 m. Najvyššie položenou jaskyňou je dosiaľ nepomenovaná priepasť na Hornom vrchu cca 900 m a najnižšie známe podzemné priestory siahajúce až pod rieku Turňa boli nedávno objavené v sústave Veľká sieň-Prikrylove jaskyne na Dolnom vrchu. Ich nadmorská výška je len 167 m.
Krasové územie, dnes rozlámané na menšie bloky, bolo kedysi mohutnou, celistvou vápencovou tabuľou mierne sa zvažujúcou na juh. Od pliocénu sa v dôsledku geologických pohybov a erózie povrchovými tokmi vytvorili hlboké doliny, vďaka čomu morfologicky výrazne vynikli telesá jednotlivých planín. Východnú časť Slovenského krasu tvorí: Jasovská planina a Zádielska planina; centrálnu časť predstavujú planiny Horný vrch a Dolný vrch, ale aj Turnianska kotlina. Západnú časť Slovenského krasu tvoria Silická planina, Plešivecká planina, planina Koniar a chrbát Jelšavského krasu.
Na území Slovenského krasu sa povrchový odtok vody vyskytuje len v minimálnej miere – na dnách krasových a polokrasových dolín, a efemérne toky vznikajú v oblastiach, kde na väčšej ploche vystupujú triasové dolomity, ktoré málo krasovatejú. Vyskytuje sa tu aj niekoľko krasových jazier. Časť z nich zanikla (Jazero koreňovej lúky či jazero Bikki na Silickej planine), časť stále zaniká (Jazero snov na Hornom vrchu). Zároveň vznikli nové (Farárova jama na Silickej planine). Zrážková voda presakuje cez pôdu a systémom puklín sa dostáva do krasového masívu, kde modeluje jaskyne v rôznych úrovniach a ktorý napokon opúšťa vo forme krasových prameňov (vyvieračiek).
Jaskyne Slovenského krasu majú pestrú genézu – mohutné riečne jaskyne patria k najdlhším i najvýznamnejším: Gombasecká jaskyňa, Skalistý potok, Krásnohorská jaskyňa, Hrušovská jaskyňa, Drienovecká jaskyňa, Vápenná jaskyňa. Najvýznamnejšie ponorové jaskyne sú Domica, Prievanová jaskyňa, Ponorová priepasť alebo Drienka. Zvislé jaskyne, t.j. priepasti, sú jaskyne, ktoré vznikli v najväčšej miere koróznou činnosťou vody vo vápenci: Zvonivá diera, Brázda, Malá Žomboj, Veľká Žomboj, Diviačia priepasť, Hlinoš, Natrhnutá priepasť, Trojramenná priepasť. Trhlinové jaskyne modelovali korózne a kryogénne procesy: Čertova diera, Čertov dych, Ľadová jaskyňa v Havranej skale, Zádielska jaskyňa.