Na prvej tohtoročnej exkurzii Malá Zobraná – Veterná diera sme Slovenský kras vymenili za stratovulkány -Slanské vrchy. Už ich tam po vyše 14 mil. rokov nachádzame iba v podobe reliktov, ale stále s patinou divokých zákutí, ktoré hodno pravidelne vídať. A keď sú naviac premiešané s rezíduami lokálnej histórie-napr. hroby členov šľachtických rodov, miesta, kde údajne v ústraní živorili pustovníci-eremiti, kde cez vojnu miestni obyvatelia skrývali svoje stáda pred Nemcami a budovali pre ne cesty vysoko na vulkanické teleso, kde zbojníci údajne zakopávali pri prameňoch potokov svoje poklady, kde sa stále rozprestierajú prekrásne, už takmer 70-ročné rozsiahle sady – staré sorty jabloní i čerešní – kde dodnes stojí hrazdená stavba niekdajšieho poľovníckeho kaštieľa, dve pseudokrasové priehlbne, kde sa vznášajú vo vzduchu spomienky na sídlo niekdajšieho rytiera, kde doteraz možno nájsť originálnu starú trampskú osadu, a kde dokonca niet núdze o jaskyne i o mimoriadne špecifický prvok v krajine postihnutej gravitačnými deformáciami – ventarolu. Vďaka ventarole sa v zime mohol na vrchole kopca zohrievať teplom z kopca premrznutý pustovník; teplo naakumulované v kopci (rozdiel teplôt činí až takmer 20°C) umožňuje stovkám salamandier (tzv. šľepi jaščur) prežiť zimu, a tu možno na vlastnej koži spoznať, čo je tlakový a teplotný gradient i dynamická jaskyňa. Tu údajne ležalo kultové miesto už od čias starých Slovanov, kde Staroverci sláviaci slnovrat dodnes chodia v kruhoch, rozsypávajú jačmeň, vyslovujú želania, vzývajú Dažboga na dubovom toteme, pijú medovinu, jedia jablká, tu žiaci pod vedením miestneho učiteľa-národovca vynášali vysoko na vrchol k takmer 100 rokov starej čerešni kamene na pamiatku M. R. Štefánika, a odtiaľto dovidieť až priam do cínovej truhly v miestnom mauzóleu, kde večným spánkom spí člen takmer 800 rokov starého šľachtického rodu, zaodený v bohato dekorovaný zamatový šat – tam sa oddá prísť. Toľko vecí a na tak malom, zastrčenom mieste…