Vyzerá to ako obyčajná jama v lese. Jama to je, no nie obyčajná. Kedysi tu stála pec na pálenie vápna – vápenka alebo meszes gödör či mészégetõ, ako ju volali miestni obyvatelia. Pálené vápno sa na planinách Slovenského krasu dorábalo do začiatku 60-tych rokov minulého storočia. Pece paliči budovali z lokálnej horniny, ktorú lámali predovšetkým v krasových jamách. Plášť pece pripomínal tvarom a spôsobom stavby eskimácke iglú. O proces pálenia vápna sa starali minimálne traja ľudia. Do pece vkladali predovšetkým hrabovú guľatinu, pričom samotné pálenie trvalo podľa spomienok pamätníkov aj tri dni. V peci vznikla teplota, v dôsledku ktorej kompaktná hornina dezintegrovala na tzv. pálené vápno – CaO. Keď sa zahasilo vodou, vzniklo tzv. hasené vápno – Ca(OH)2. Na planinách sa nachádzajú stovky vápeniek. Na niektorých sa dokonca systematicky mapovali a dokumentovali. Najzachovalejšie vápenky sú na Silickej planine. Vďaka lámaniu skál do vápeniek boli dokonca objavené niektoré hlboké priepasti (napr. 54 m hlboká Mokrá priepasť v r. 1954).
Bývalú vápenku na prvej fotografii sme obdivovali na planine Dolný vrch na jednej z našich exkurzií Krížom-Krasom.